Když se nedaří, co se dařit má

To, že Vám týždeň pred súťažou ochorie mažoretka je nočnou morou snáď každej trénerky. O to viac, ak je pred Vami najdôležitejšia súťaž v roku – Majstrovstvá Slovenska v mažoretkovom športe. Človek mieni a život mení. Keďže nám vypadla mažoretka, neostávalo nám nič iné, len v rámci možností upraviť choreografiu tak, aby sme čo najviac zakryli chýbajúcu mažoretku. Situácia sa však vie ešte pekne skomplikovať, ak súťažíte v mixe, kde si súťažiace medzi sebou vymieňajú náčinie pom za baton a jednej súťažiacej zrazu chýba kamoška na výmenu. Pred súťažným vystúpením sme teda pripravili pom pomy na okraj súťažnej plochy tak, aby si počas choreografie mohla daná súťažiaca vymeniť náčinie. Lenže čo čert nechcel, nachystané pomy v sekunde zmizli a nikto nevedel, kde sú. Dievčatá nastúpené na štarte a trénerky pobehujúce po hale hľadajúc stratené pomy. S odstupom času vtipná príhoda, no na MSR celkom stres. V tomto prípade ich pravdepodobne len niekto upratal, aby nezavadzali.

Bulletiny alebo skrátka letáčiky ku koncertu sú už tiež našou tradíciou. Ku každému koncertu je to akýsi sprievodca choreografiami, ale častokrát obsahuje aj zaujímavosti zo sezóny alebo množstvo umiestnení z danej sezóny. Tento rok nás tesne pred koncertom čakala posledná súťaž v sezóne a keďže sme chceli, aby boli bulletiny čo najaktuálnejšie, dohodli sme sa s vybranou firmou na tom, že im podklady do tlače pošleme v pondelok ráno a vo štvrtok (v deň koncertu) budú hotové. Bola streda poobede a my sme stále nemali žiadne informácie o bulletinoch. Po pár vymenených mailoch sme sa dozvedeli, že bulletiny sú hotové a môžeme ich vyzdvihnúť. Uf, odľahlo nám. Vo štvrtok (asi 2h) pred generálkou sme ich išli vyzdvihnúť, no studený pot nás oblial po slovách “Ak vám nedošla notifikácia, zákazku ešte nemáte hotovú”. Na naše naliehanie podložené e-mailovou komunikáciou s inou pracovníčkou firmy, sa naše stratené bulletiny našťastie našli.

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna Peťka, s ktorou boli vždy problémy. Život ju zavial do Brna, ktoré jej časom učarovalo tak, že sa jej odtiaľ veľmi ťažko odchádza. Keď však jej srdcová záležitosť (mažoretky) cestujú do Česka, takmer nikdy tam nechýba. Nebolo tomu inak ani tento rok, kedy sme cestovali na súťaž do Prahy. Na čo však cestovať z Brna do Senice, nastúpiť na autobus a ísť cez Brno do Prahy, keď Vás autobus môže vyzdvihnúť v Brne po ceste do Prahy? Dohoda znela jasne – stretneme sa v brnenskom Avione. Na to Vám však zazvoní telefón so slovami – “Peti, si v Olympii, že? Čakáme ťa tu”. Po rýchlom zistení, že sme asi v správnom čase na zlých miestach a slovách “Vodič je docela nervózny” Vás v momente zaleje studený pot. Myšlienky, že ten random vodič, ktorý nás vezie bude na nás nepríjemný a do Prahy ešte ďaleko. Bude ochotný ísť do Avionu? Kvantum otázok však našlo svoje odpovede v momente, kedy sa na parkovisku Avionu objavil náš starý dobrý Tomibus so slovami, že s Peťkou sú vždy iba problémy (a to jej Brno jej vôbec nepomáha :D). Koniec koncov všetko dobré a opäť sa potvrdilo, že aby niečo mohlo dopadnúť dobre, musí sa to najskôr pekne pokašlať 🙂

P.S. Na fotenky je vždycky čas 😀

Ubytovanie na súťažiach je pre náš súbor kapitola sama o sebe. Od spŕch, kde ste si museli potiahnuť šnúrku, aby vám tiekla voda, až po chatky, kde by ste bez ohrievaču dlho nevydržali. Všetky naše ubytka však spája jedno – mali sme, kde spať. Po príchode do Prahy, na recepciu vysokoškolských kolejí, kde na konci leta evidentne žiadna pani nesedí, sme teda oslovili iného pracovníka kolejí (pravdepodobne údržbár). Po objasnení nášho problému z neho vypadlo iba to, že o nás nič nevie a že tam vlastne ani nepracuje :D. Napokon však aj v tomto prípade dopadlo všetko dobre a neprítomná recepčná pre nás pripravila kľúče od izieb ako aj vstupné karty do budovy kolejí.