Žaža je neodmysliteľnou súčasťou Spiritu. I keď to sama tak nechce, jej slovo je vždy posledné. Vďačíme jej nielen za možnosť trénovať, ale aj za krásne kostýmy, kvôli ktorým niekedy ani nespáva 😀 Je najzodpovednejšou z nás všetkých, občas s ňou už nie je moc srandy, ale práve vďaka jej prístupu sme tam, kde sme. Tentokrát sme vyspovedali Žažu – človeka, ktorý stál pri zrode mažoretiek Spirit (v tom čase mažoretky Lienky) len vďaka tomu, že prešvihla zápis do tanečnej 😀
Mnohí Ťa síce poznajú, ale na úvod sa nám skús trošku predstaviť 🙂
Volám sa Žaneta, ale nikto ma v súbore nenazve (okrem Barborky) inak ako Žaža :). Som trénerkou najstarších kategórii junior/senior a kadet. Mažoretkám som sa začala venovať vo svojich 8 rokoch a ako trénerka od svojich 16. Počas toľkých rokov trénovania, som mala možnosť trénovať neskutočné množstvo dievčat. Bola som doknca trénerkou mojej bývalej pani profesorky zo strednej, ale trénovala som i moju bývalú trénerku Lenku v rodičovskom tíme :). Bola to zaujímavá skúsenosť vymeniť rolu. Nikdy na to nezabudnem.
Trénerkou si sa stala vo veľmi mladom veku. Ako si to vtedy vnímala? Nemala si strach z neznámeho? Kde si nabrala odvahu vziať na seba tak obrovskú zodpovednosť?
Vzhľadom k tomu, že som už pred tým začala pomáhať Lenke s vymýšľaním choreografií, tak to bol už asi taký prirodzený posun v mojom mažoretkovom živote. Samotná ponuka ma však zaskočila. Bola som rada, že mi niekto natoľko dôveruje a chce mi posunúť trénovanie detí. Každý, kto pracuje s deťmi vie, že to nie je len práca, ale aj poslanie. Tým, že ponuku som nedostala len ja, ale aj Maťka Janáková, mala som oporu v nej. Nebola som v tom sama, ale boli sme dve, dopĺňali sa a spolu sme hľadali riešenia. Jednoducho sme vedeli, že ideme správnym smerom. Dnešné najmladšie trénerky to majú možno trochu jednoduchšie, pretože naskočili do rozbehnutého vlaku, zatiaľ čo my sme ten vlak museli rozbiehať.
Práca s deťmi a ani práca s ľuďmi nie je jednoduchá. Čo si sa za tú dobu naučila?
Trénovanie ako také ma naučilo naozaj veľa. Vraví sa, že maturita je skúška dospelosti. Môžem tvrdiť, že trénovanie detí je tá najväčšia škola života. Musela som sa toho naučiť naozaj veľa. Dievča, ktoré sa hanbilo niečo povedať do mikrofónu a opýtať sa cudzieho človeka sa zo dňa na deň muselo zmeniť na dospelú osobu. 16 ročné dievča muselo vybaviť krajčírku, zohnať látky, rozprávať sa s rodičmi detí a zariadiť si čas tak, aby všetko klapalo. Nebolo to jednoduché, ale smelo môžem tvrdiť, že sme to zvládli. 🙂 Naučila som sa priebojnosti, nemám problém si stáť za svojim názorom, ale i počúvať iných.
Vieme o tebe, že si mažoretkám obetovala veľa času a nie vždy si pre túto svoju vášeň našla doma pochopenie. Ako si to vnímala? Boli chvíle, kedy si to chcela vzdať?
Samotným tréningom práca tréneriek nekončí. Sú to dlhé hodiny vybavovania všetkých dôležitých vecí. Každá trénerka to pozná. Veru niekedy to bolo ťažké aj pre mojich rodičov – byt zahádzaný kostýmami, všade bolo cítiť lepidlo. Z môjho tatka sa stal najväčší výrobca a motač pom-pomov – tento post má dodnes 😀 Samozrejme boli aj chvíľky, kedy som toho už mala nad hlavu, niekedy bol mesiac blbec, inokedy problémov toľko, že sme nevedeli, čo skôr riešiť. Ale keď sa pozriem spätne, vždy si spomeniem len na to pekné a to zlé sa časom zabudne, zostane len dobrý pocit a o to ide.
Podobne ako väčšina tréneriek, aj ty si svoje aktívne pôsobenie ukončila v roku 2019, v dovtedy našej najúspešnejšej sezóne. Ako si spomínaš na toto obdobie? Ako si vnímala koniec?
Sezóna 2019 bola naozaj neuveriteľná, pretože sme konečne prekonali smolu na Majstrovstvách Slovenska a našli sme sa v tom, v čom sme naozaj dobré. Bol to rok plný prekvapení a neskutočných radostných chvíľ. Ako sa hovorí, v najlepšom treba skončiť. Už sme aj tak trochu cítili, že sa nedá robiť všetko naraz – trénovať deti aj mažoretkovať. Bolo mi to neskutočne ľúto, ale teraz si vravím, že je dobre, že už nemažoretkujem – mám viac času na deti a som menej v strese. Súťaže si teda užívam viac ako tomu bolo počas mojej kariéry. Bol to opäť prirodzený posun, ktorý vnímam len pozitívne – samozrejme sem tam zaskočím za niekoho a veru môžem povedať, že ešte medzi dievčatá aj zapadám 😀
V Spirite si od jeho začiatku, ako vnímaš generačnú výmenu, ktorá sa aktuálne deje?
Za tie roky sa toho naozaj veľmi veľa zmenilo. Najmä pre deti. Vyžadujeme od detí viac ako kedysi vyžadovali od nás. Tie klasické mažoretky v sukničkách s drevenou paličkou sú už dávno preč a dnes musia deti zvládať základy baletu, akrobaciu, ale aj ťažkú prácu s paličkou. Je krásne vidieť, že zásady, ktoré sme si stanovili pred mnohými rokmi majú zmysel a dievčatá, ktoré trénujeme niekoľko rokov sú naozaj skvelé. Veru, ja sa im už ani náhodou nevyrovnám. Ja som stará škola 😀 O to viac ma teší, že tieto dievčatá sú nádejné trénerky alebo budúce trénerky a náš súbor má sľubnú budúcnosť.
Snívala si niekedy o tom, že bude Spirit tam, kde je teraz?
Vždy som snívala o súbore, ktorý bude úspešný na medzinárodnej pôde. Ale nikdy by sa mi nesnilo, že by sa to aj mohlo splniť. Som za to skutočne rada.
Spomenieš si na najťažší a naopak na najlepší moment v Spirite?
Nemôžem povedať jeden konkrétny, pretože bolo viac ťažkých momentov a zároveň ani jeden najlepší, pretože ich bolo tiež viacej. Ak si ale mám spomenúť na také zlomové momenty, tak to bol prvý rok “nového Spiritu”, kedy sme s Maťkou kompletne prebrali vedenie. Bolo nás 5 dievčat, tesne pred rozpadom súboru, ale nevzdali sme sa a z 5tich dievčat je teraz cez 60 členov. Druhý veľmi zásadný moment, ktorý nás len posunul vpred, bol odchod jednej z tréneriek spolu s niekoľkými dievčatami. Bolo to ťažké, pretože sezóna pred tým bola naozaj dusná, ale po odchode sa všetko uvoľnilo. Poučili sme sa a pomohlo nám to posunúť sa tam, kde sme teraz 🙂
Medzi skvelými momentami vedie sezóna 2019 – kedy sme vyhrali Majstra Európy a Vicemajstra Európy, ale aj otvorenie detičkovej kategórie, pretože Barborka bola na to ako stvorená a bol to najlepší nápad, aký sme kedy mali.
Mažoretkám venuješ väčšiu časť svojho života, ako týchto 20 rokov hodnotíš?
Tak ako pri každom športe alebo umení za 20 rokov nastal neskutočný progres. Už to nie je o točení s paličkou a sprievodoch, ale o zosúladení tela s náčiním. Dievčatá musia zvládať gymnastiku, akrobaciu – to čo sme ukazovali my kedysi ako 15 ročné, dnes musia zvládať 6-7 ročné deti. Je to neuveriteľné, ako sa mažoretky menia. I náš súbor sa za 20 rokov zmenil na nepoznanie. Z neznámeho súboru bez svojej identity vznikol súbor, ktorý poznajú aj v zahraničí. Som rada, že sa stretávame s deťmi aj mimo tréningov na rôznych akciách a čo ma najviac teší, z dievčat, ktoré sa pred vstupom do súboru nepoznali, sú teraz najlepšie kamarátky.
Staršie ročníky si pamätajú tvoje začiatky, kedy si bola kapitánka a robila na tréningu súťaže pre ostatné dievčatá. Spomínaš si ešte na nejaké vtipné príhody z tohto obdobia? 😀
Veru, keby mi to ani nepripomenú, aj by som zabudla 😀 Môj ocino bol kamionista a nosil domov množstvo cukroviniek, ktoré som nemala šancu zjesť. Tak som to nosila na tréningy a robila súťaž o tie sladkosti. Zabavila som sa tým aj ja, aj ostatné. Ale myslím, že ostatné baby si skôr pamätajú čo som nosila ako ja 😀
Prezradíš na seba niečo, o čom súčasná generácia mažoretiek nevie alebo nikdy o tom nepočula?
Len málokto vie, že som bola „čierne emo dievča“, nič iné ako čierne oblečenie som nenosila.
Za svoje pôsobenie v Spirite si vychovala nielen veľké množstvo mažoretiek, ale aj tréneriek. Ako hodnotíš ich doterajšiu prácu? Máš niečo na srdci, čo by si odkázala nastupujúcej generácii tréneriek?
Každé jedno dievča, ktoré chodilo na mažoretky si pamätám veľmi dobre. Ich prvé tréningy, ako vyzerala a kam sa posunula.
Sabinka – malé dievča zo starého sídliska, trochu tichá na tú dobu bola, čo sa nedá povedať o dnešku. 😀 Doteraz si pamätám jej prvé súťaže, ako sa rozcvičovala na súťaži lebo chcela vedieť šnúru, potom aj jej ovečku 😀
Peťka – ako som si s ňou písala o tom, že chce prejsť do nášho súboru, ako som ju trénovala pred mojou bytovkou. Jej sóla boli legendárne – každýkrát niečo iné ukázala, vždy sme sa s Maťkou rehotali, keď tam dala niečo nové. Každýkrát originálne. A aj jej prvý kostým, ktorý ušila pani v Čechách a vyzeral úplne inak, ako sme vtedy chceli 😀
Saška – jej prvý náborový deň, prišla úplne malinká, pamätám si aj, ako si odstrihla ofinu pred súťažou, čo sa nedalo ani zapnúť 😀
Klárka – dievčatko z Anglicka, Marekova usmievavá sesternica, šikovná, ale veľmi hanblivá. Opäť ako pri Sabinke, ani o Klárke sa to už nedá povedať 😀
Paťka – jej modré oči, čierne vlasy, najmenšie dievčatko v juniorkách. Ani by som nepovedala, že vekom patrila do tejto kategórie 😀 Jej jednoité otočky, ako sa bála tej paličky a aj to, že ma nemala rada, ale za to Maťku áno 😀
