Ďalšou trénerkou, ktorá zodpovedala naše zvedavé otázky je Barborka – trénerka našich najmenších dievčat, ale tiež trénerka, ktorá podľa slov nášho Tomibusa po minulej sezóne “vyšla z cviku”. 😀 Barborke to ale prepáčime, pretože vyšla z cviku kvôli malému lámačovi všetkých ženských sŕdc, ktorý ju počas uplynulej sezóny potreboval o trošičku viac ako my, keďže sa spomedzi všetkých súčasných tréneriek stala vôbec prvou maminkou. Okrem mažoretkových povinností jej teda pribudli aj tie maminkovské 🙂
Ahoj, podobne ako tvoje predchodkyne, aj ty sa nám na úvod trošku predstav 🙂
Ahojte, volám sa Barbora Parčiová a Spirit je súčasťou môjho života od jeho počiatku, teda už 20 rokov. Mažoretkovať som začala v 8 rokoch, keď sme s rodičmi prišli na zápis do CVČ v Senici. Moja prvá choreografia bola na štýl dnešných tradičných mažoretiek, teda kapitánka, ktorá nám dávala povely a môj prvý kostým tvorilo biele tričko, zberaná sukňa, červená šerpa, klobúk a biele podkolienky. Mažoretky boli úplné odlišné od tých “dnešných”. V 17 rokoch som sa stala trénerkou najmladšej vekovej kategórie (4-8 ročných dievčat) a táto veková kategória ma sprevádza dodnes ❤️
Všetky z nás sme trénovaniu podriadili náš voľný čas. Veľa sme toho obetovali. Čo ti ale na druhú stranu trénovanie prinieslo? Čím ťa obohatilo?
Trénovať som začala ako mladá stredoškoláčka. Veľmi rýchlo sa zo mňa musela stať dospelá a hlavne zodpovedná trénerka, pretože mať na starosti 20 dievčat, učiť ich nové veci, dávať pozor, aby sa nezranili – to všetko vyžaduje zodpovednosť i trpezlivosť.
Najlepšie, čo mi trénovanie prinieslo do života sú všetky tie dievčatá. Každá mažoretka mi prirástla k srdcu. Aj všetky trénerky sme sa spoznali práve v Spirite a aj keď je medzi nami rôzny vekový rozdiel, veľmi sme si sadli a som za ne nesmierne šťastná.
Ak nerátame výpomoc pri starších kategóriách, počas celej svojej trénerskej „kariéry“ si sa venovala hlavne najmladším deťom. Nelákalo ťa niekedy trénovanie starších kategórií?
Už ako študentka na pedagogickej vysokej škole som si uvedomila, že najviac inklinujem k malým deťom. Beriem ich ako nevinné stvorenia a chcem im ukázať to najlepšie a najkrajšie, čo mažoretky prinášajú a dať im dobrý základ. Preto ma nesmierne teší, že veľa dievčat, ktoré som ja naučila prvé triky s paličkou, ako dvíhať nôžky pri pochode sú dnes už veľké slečny a stále sú súčasťou Spiritu.
Pri deťoch pôsobíš už neuveriteľných 10 rokov, je niečo, čo ťa deti za túto dobu naučili?
Fuuu, naučili ma toho veľa – tešiť sa z maličkostí, ukázali mi, ako vychovávať svoje vlastné deti. Naučili ma, že iba tvrdá práca prináša vytúžené víťazstvo.
Vieme o Tebe, že si maminkou malého lámača všetkých trénerských sŕdc. 😀 Zmenilo sa s touto novou úlohou niečo v Tvojom živote, čo sa mažoretkovania týka? Využívaš skúsenosti s deťmi aj pri jeho výchove?
Aj keď je to občas veľmi náročné, myslím si, že môžem povedať, že od Leových 3 mesiacov sa venujem trénovaniu a všetkému, čo je s tým spojené na 100%. Za to však patrí obrovská vďaka mojej rodine, že mi Lea vždy ochotne postráži a ja sa môžem venovať trénovaniu a súťažiam tak ako predtým. Pevne verím, že dlhoročné skúsenosti s deťmi mi pomôžu vychovať z Lea a možno časom aj ďalších detí slušných, samostatných, zodpovedných a dobrých ľudí.
Už počas 2. roku pôsobenia MiniSpiritu ste s drobcami vybojovali náš historicky prvý majstrovský titul. Spomínaš si na to? Čo si vtedy prežívala?
Každý úspech a medaila na krku detí je pre trénerku to najkrajšie a najlepšie vyvrcholenie sezóny. O to cennejšie je, keď ide o MSR.
Trénuješ detskú vekovú kategóriu, kde sa deti veľmi dlho neohrejú. To znamená, že máš každý rok takpovediac novú zostavu dievčat. Viem, že je to extrémne náročné. Skúsiš nám trochu priblížiť, čo s každým začiatkom sezóny prežívaš.
Každý začiatok sezóny je náročný, pretože väčšina dievčat prechádza do staršej kategórie. Mojou úlohou je počas rôznych zápisov a vystúpení nájsť nové deti, naučiť ich všetko od základu, určitý režim, ako funguje tréning a to najdôležitejšie – vybudovať v nich lásku k mažoretkovaniu. Ak sa toto nepodarí, stane sa, že deti končia po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch.
Ďalšou úlohou je vysvetliť systém fungovania nášho súboru všetkým novým rodičom.
Nebudem klamať, keď poviem, že začiatok sezóny je vždy náročný a stresujúci. Ale keď sa dievčatá zabehnú a ustáli sa počet detí, všetko sa ukľudní a my sa s radosťou vrhneme do trénovania nových choreografií.
Viaceré dievčatá začali v MiniSpirite a sú súčasťou Spiritu dodnes. Saška Fábiková ako jedna z úplne prvých dievčat MiniSpiritu s tebou dokonca tancovala v Lare Croft a vo Francúzsku. Aký je to pocit vidieť ich už v najstaršej vekovej kategórii?
Som pyšná a šťastná, že dievčatá – Saška, Ninka, Lívinka, ktoré v roku 2013 otvárali MiniSpirit spolu so mnou a boli jeho prvými členkami, sú stále súčasťou súboru a nahradili nás v najstaršej vekovej kategórii. A to že sme tancovali spolu v jednej choreografii mi pripomína a ukľudňuje, že nie som až taká stará 😅
Vráťme sa ale k tvojej aktívnej kariére. Skončila si ju v roku 2019, spolu s väčšinou senioriek, no bola si jednou z mála, ktorá chcela ešte v ďalšej sezóne pokračovať. Ako si na túto sezónu spomínaš?
Spirit pre mňa bol a aj vždy bude nielen o tanci, výhrach, súťažiach či medailách. Spirit je o ľuďoch, ktorí sú jeho súčasťou. Práve preto, som bola rada jeho aktívnou členkou aj po štúdiu na vysokej škole. Môj posledný “aktívny” rok hodnotím ako najúspešnejší za celých 20 rokov a spomínam si naň so slzami v očiach, pretože tie emócie, ktoré sme prežívali boli neopísateľné.
V tom istom roku ste sa ako seniorky nominovali aj na Európu z 1.miesta. Ty si sa ale týždeň pred ME nešťastnou náhodou zranila. Európa sa ti ešte navyše kryla s myslím, že svadbou. Ty si bola v Chorvátsku, svadba bola na Slovensku. Na Európu si však s nami vycestovala, čo si vtedy prežívala?
Áno, toto bol ten moment, o ktorom sme snívali každý rok – uspieť na MSR a postúpiť na ME.
Niekedy sa ale stáva, že keď sa človek na niečo veľmi teší, prídu komplikácie. A tak to bolo aj v mojom prípade. Týždeň pred odchodom na ME v Záhrebe som si vyvrtla členok a potrhala si v ňom väzy. Zároveň som bola pozvaná na svadbu mojej dobrej kamarátky z vysokej školy. Oplakala som celú situáciu niekoľkokrát.
Nakoniec to ale dopadlo tak, že aj keď som autobusom vycestovala aj s barlami do Záhrebu, súťaže som sa nezúčastnila, pretože som cítila, že to členok proste nezvládne. S plačom a smútkom som si vás však pozrela aspoň priamo v hale a bola s vami. Vďaka mojim skvelým rodičom, ktorí ma vždy vo všetkom podporovali, som sa na druhý deň zúčastnila aj svadby na Slovensku.
Na čo si sa najviac tešila, keď si „išla na mažoretky“?
Ako malá začínajúca mažoretka som sa najviac tešila na súťaže, ktoré organizovala Žaža počas prestávky. Jej tatko cestoval a nosil jej také cukríky v plechovej nádobe. Boli strašne dobré a ja som vždy dúfala, že nejaké vyhrám 😃
Keď som bola staršia, tešila som sa na tréningy, kde som sa stretla s kamarátkami, pretože sme sa stretali iba tam a Žaža nás potom okrikovala, nech toľko nevykecávame.
No a teraz ako trénerka sa teším za každý úsmev detí, keď sa im niečo podarí, a najmä na každú súťaž a radosť detí, keď uspejú.
Spomenieš si na najťažší a naopak na najlepší (najkrajší) moment v Spirite?
Za 20 rokov postretol súbor niekoľko ťažkých, ale i krásnych momentov. Či to boli zranenia, konflikty, nezhody, je to za nami a aj to pomohlo súboru dostať sa tam, kde sme teraz. Krásnych momentov bolo veľa, najviac vďaka viacerým krásnym a cenných umiestneniam na národných a medzinárodných súťažiach. Pre mňa je však najkrajšie to, že sme vybudovali súbor s láskou k mažoretkám.
Práskneš na seba niečo, čo pochopia iba ľudia zo Spiritu?
Moje IT zručnosti, ktoré vždy zachraňuje a hasí môj Pítrik (ďakujem Peti 🤗😁).
Je niečo, čo by si zaželala Spiritu k 20. výročiu?
Spiritu želám ešte minimálne ďalších 20 úspešných rokov v kruhu ľudí, ktorí trénujú a tancujú srdcom, s láskou, radosťou a nadšením. Práve vďaka tomu nie sme iba tím, ale SPIRIT FAMILY ❤.